Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Charakteristika obce

Z histórie obce Pata

      Pata leží v severozápadnej časti Galantského okresu v blízkom susedstve obcí Šoporňa, Báb, Šintava a Hájske. Územie charakterizuje veľmi mierna pahorkatina s plytkou dolinou Jác. Na území dnešného okresu Galanta siahajú najrannejšie doklady o prítomnosti človeka do strednej doby kamennej (8 tisíc – 6 tisíc rokov pr. Kr.). Zásluhu na tom má miestny biotop s piesčitými pôdami v blízkosti vodných tokov, ktorý rýchlejšie vysychá. Praveký človek uprednostňoval takéto lokality, najmä ak išlo o vyvýšené miesta. Takáto lokalita sa nachádza aj v obci Pata (lokalita Vinohrady a Horné Diely).

Od prehistorických čias viedla cez obec významná cesta spájajúca Ponitrie s Považím a Malými Karpatmi (súčasť spojnice južného Balkánu s Európou). Táto cesta slúžila pri výmene tovaru. Tovar sa vymieňal počas cesty no najmä v cieli cesty pri brodoch Váhu a na vyvýšeninách, ktoré poskytovali bezpečie. Pri cestách často vznikali trvalejšie osídlenia. Prvé archeologické nálezy na území obce pochádzajú zo staršej doby bronzovej.

Staršia doba bronzová (1800 – 1500 p. n . l.), z obdobím staršej doby bronzovej sa stretávame v našom regióne prostredníctvom hrobov ľudu nitrianskej kultúry. Hroby sú totiž prakticky jediným dokladom o ich pobyte na tomto území. Predpokladá sa, že ťažiskom ich hospodárstva bolo pastierstvo, ktoré sa spájalo s pohyblivým spôsobom života bez dlhodobo obývaných sídlisk. Archeológom sa podarilo odkryť rozsiahlejšie praveké osídlenie v priestore mimoúrovňovej križovatky Pata – Šoporňa (Pata – Diely). Objavili tu sídliskové jamy a kostrové pohrebisko zo staršej doby bronzovej (2200 – 1800, 1500 pr. Kr.) patriace únmětickej a maďarovskej kultúre. V sídliskovom komplexe výskum zachytil 13 jám, z ktorých jedna slúžila ako zásobnica na potraviny. Prvá skupina obsahovala 46 hrobov a druhá 180 hrobov. Išlo teda o niekoľko generačné sídlisko.

Mladšia a neskorá doba bronzová (1200 – 750 p. n. l.), obdobie mladšej a neskorej doby bronzovej patrí v našom regióne rozvoju kultúrneho komplexu strednodunajských popolnicových polí. Územie juhozápadného Slovenska sa vtedy členilo pozdĺž rieky Váh medzi velatickú a čakanskú kultúru. Spájajúca črta pre tieto dve kultúry bol zvyk budovať charakteristické monumenty, akými boli bez pochýb solitérne kniežacie mohyly s centrálnym žiarovým hrobom  ,,bojovníka“ a prípadne aj ďalšími bočnými hrobmi. Odkryté pohrebiská sídlisk sa našli vo Veľkom Grobe, Abraháme, Kráľovom Brode, Sládkovičove, Diakovciach, Šintave a v Pate.

Doba Rímska (prelom letopočtov – 375 po Kr.)

     Na prelome letopočtov sa Pata a celé juhozápadné Slovensko stali hraničným územím Rímskeho impéria (Limes romanus) a germánskych kmeňov (Kvádi, Markomani). Práve z tohto obdobia pochádza posledné nálezisko v Pate,  poloha Vinohrady, kde bola objavená pec a niekoľko kultúrnych jám. Svedčí o tom, že sa tu vyrábala ručne robená keramika, ktorej pôvod treba hľadať v germánskom svete. Pec naznačuje typ miestneho osídlenia, ktorého obyvateľstvo muselo byť v kontakte s kultúrou rímskej ríše.

      Od druhej polovice 6. storočia sa dunajskí Slovania dostali do susedstva s výbojným nomádskym živlom – Avarmi. Ich dominanciou v našom priestore ukončil slovanský nad kmeňový útvar známy ako Samova ríša (628 -653). Starí Slováci nim vstúpili do historickej epochy (Fredegarova kronika). Avarmi uvoľnený mocenský priestor vyplnil prvý štátny útvar Nitrianske kniežatstvo, ktoré bolo roku 833 pevnejšie pripútané k centru dvora na Morave. Zásluhou byzantskej diplomatickej misie (Cyril a Metod) sa stalo kresťanstvo zrozumiteľnejšou vierou pre našich predkov. V roku 880 zriadil pápež na Veľkej Morave samostatnú cirkevnú provinciu, čím sa tento štát stal zvrchovaným a politicky rovnocenným k Franskej ríši, či Východorímskemu cisárstvu.

      V 10. storočí sa územie juhozápadného Slovenska prepadlo do chaosu a anarchie. Kmeňový zväz starých Maďarov, ktorý obsadil dunajskú kotlinu na začiatku 9. storočia sa rozpadol. Trvácnejšie maďarské osídlenie siahalo v našom regióne po líniu Sereď, Šintava, Nitra. Z veľkomoravského zriadenia prežilo len niekoľko severnejších hradísk. Arpádovské knieža Gejza prijal kresťanskú misiu a pokrstil syna Vajku na Štefana, ktorý v roku 1000 prijal z rúk pápeža kráľovskú korunu. Z hľadiska Paty je významné, že Štefan I. bol za čias Gejzu správcom nitrianskeho údolného vojvodstva. Zdokumentované dejiny súčasnej Paty sa síce začínajú až  v 12. storočí, ale súdobé osídlenie môže siahať až do čias príchodu starých Maďarov. Poukazujú nato viaceré indície:

 1. geografická blízkosť Nitry a dolného Váhu

 2. významná nadregionálna cesta v blízkosti brodu na rieke Váh, ktorá prechádzala priestorom dnešnej Paty

3. historické doklady potvrdzujúce, že predkovia dnešných Patanov boli Slováci

4. etymológia, to je vysvetlenie pôvodu slova Pata, z ktorého pochádza dnešný názov obce. 

     Pata sa prvý krát spomína v roku 1156. V listine ostrihomský arcibiskup oprávňoval svojich kanonikov, členov ostrihomskej kapituly, vyberať desiatky z Paty ako i z ďalších dedín, ktoré ležali na území jeho arcibiskupstva. Druhá najstaršia zmenka o obci sa nachádza v listine z roku 1252. Názov obce je už zachytený identicky so súčasnou formou. Objavuje sa v súvislosti s najstaršie zachovaným menom miestneho obyvateľa – Ladislava de Patha.

Doterajšia historiografia uvádza Patu z hospodársko-sociálneho hľadiska ako homogénnu jednotku (roľnícku obec), ktorá od roku 1523 patrila ku komplexu majetkov sústredených do šintavského panstva. Oproti ostatným obciam vystupovala ako privilegovaná roľnícka (sedliacka) komunita. Všetci jej obyvatelia boli oslobodený od platenia daní a poplatkov, pretože sa starali o pánsky (kráľovský) rybník.  V roku 1480 v obci stálo 36 usadlostí a jeden riečny mlyn o 100 rokov neskôr sa ich počet zvýšil na 53 zdaňovaných domov.

     Na začiatku 17. storočia obec z hospodárskeho hľadiska patrila stále k popredným obciam. V roku 1663 Pata zažila bezprostredné nebezpečenstvo zo strany Turkov, obliehajúcich neúspešne šintavský hrad. Po skončení stavovských povstaní 1711 prežívali Patania pokojnejšie obdobie. Svedčí o tom aj nárast miestnej populácie. V roku 1715 mala obec len 46 domácností (42 sedliackych a 4 želiarske) a po prvý krát sa spomína prítomnosť viníc. V roku 1751 žilo v Pate 100 rodín a spomína sa rozsah viničnej plochy v rozsahu 300 kopáčov viníc. V roku  1769 bolo v obci zaregistrovaných 59 sedliackych hospodárstiev a 4 želiarske domy. Počet obyvateľov vzrástol za roky 1785 – 1828 na 878 obyvateľov, pričom počet usadlostí (126) sa fakticky nezmenil. To znamená, že dochádzalo k drobeniu roľníckych hospodárstiev v rámci delenia dedičských gruntov. Po vzniku Československa ostala Pata naďalej súčasťou okresu Šaľa, ktorý bol v roku 1923 pričlenený do Bratislavskej župy. 28. januára 1948 prijala SNR zákon č.14 týkajúci sa úpravy okresov a zmien okresných sídiel. Na jeho základe sa Pata stala súčasťou novovytvoreného okresu Sereď, ktorý existoval až do roku 1960. V roku 1942 bol v obci vybudovaný športový areál pre mládež a vzniklo miestne mládežnícke divadlo, materská škola bola postavená v roku 1948. Zdravotné stredisko, ktoré je aj v súčasnosti v prevádzke, postavili v roku 1958. Socializmus chcel zmeniť postavenie vidieka. Každá obec mala byť schopná poskytovať občanovi všetky bežné služby. V obci bola postavená štátna pekáreň, obchodný dom Jednota. Na Nitrianskej ulici otvorila Jednota reštauráciu. Kultúrne stredisko bolo postavené v ruku 1976. Budovanie vodovodu v obci sa začalo v roku 1976 s plynofikácia obce 1982. Po roku 1989 samospráva v Pate musela riešiť zložitú úlohu, ako zabezpečiť v novo sa rodiacich spoločenských vzťahoch obecný rozvoj. Obecné hospodárenie bolo až do fiškálnej decentralizácie odkázané na štátne normatívy. Verejné financie záviseli od stagnujúcej produkcie štátnych podnikov, ktoré čakal proces privatizácie, sprevádzaný rozpredávaním a neodborným manažmentom.

Morfogenetický vývoj

     Rozloha pôvodnej Paty zaostávala ďaleko za súčasnosťou. V roku 1779 obec tvorila jediná ulica dlhá asi 350 metrov, po stranách ktorej boli zoradené sedliacke usadlosti. Zastavaná plocha bola na návrší, čo bolo približne 1050 metrov. Obydlia chudobnejších obyvateľov, želiarov, boli roztrúsené po okrajoch Paty, v strede ktorej stál starý gotický kostol.

     Pôvodná dedinská architektúra bola prostá. Ľudia využívali dostupný stavebný materiál. Pre nedostatok lesov sa domy stavali zo všade dostupnej hliny. Obydlia mali sedlovú alebo slamenú strechu s doskovým štítom. Predĺžené podstrešie stálo na drevených stĺpoch. Tieto domy mali obdĺžnikový pôdorys, ktorého interiér sa členil na prednú izbu, kuchyňu, zadnú izbu a komoru.

     V 2. polovici 19. storočia sa nové domy pristavovali z kraja obce, ulice sa takto predlžovali a navzájom prepájali v miestach, kde to bolo možné. Neexistoval žiadny územný plán. Rozlohou sa Pata rozvinula do podoby hromadnej cestnej zástavby. V hromadnej dedine sú domy sústredené pozdĺž viacerých ciest, križujúcich sa pod rozličným uhlom.

V súčasnosti obec sa radí medzi stredne veľké obce Trnavského samosprávneho kraja.


 

dnes je: 24.7.2017

meniny má: Vladimír

webygroup
ÚvodÚvodná stránka